„Som celkom obyčajný človek, len narodeniny slávim dvakrát. V júli budem mať už po päťdesiatke, ale minulý december som mal len jedenásť rokov. V roku 2003 som sa narodil po druhý raz,“ začína svoj príbeh Michal.
Mal iba štyridsať a už nedokázal prejsť niekoľko krokov bez toho, aby sa zadýchal. Opuchnuté nohy, dusenie počas spánku… Na konci tunela bola však malá iskierka – transplantácia. „Keď som vtedy povedal, že súhlasím, aby ma zaradili do transplantačného programu, netušil som, čo ma čaká. Vedel som len jedno, že chcem žiť,“ odhodlane hovorí Michal.
Veril a čakal. Ten deň prišiel. Nikdy nemal viac zmiešané pocity ako vtedy. Letel vrtuľníkom po svoj nový lístok do života a uvedomoval si, že niekto v tom čase o ten svoj lístok prišiel. Bál sa, či sa vôbec zobudí, no vďaka sestričkám a lekárom a podľa jeho slov aj strážnym anjelom mohol urobiť prvý nádych.
Prvých 30 dní si Michal písal stručný denník: „…som tu …som to ja? …srdce, odkiaľ si?… už si moje?… z každého kúska tela mi trčí nejaká hadička alebo drôt… všetko ma bolí… dnes prvý raz moje srdce bije celkom samo… už môžem vstať… jedol som… som pažravý… už zvládnem pár schodov… prvé kontrolné vyšetrenia – všetko vyzerá OK!… moja prvá návšteva – moje kočky… konečne domov…“
Dnes žije plnohodnotne, aktívne – bicykluje, pláva, spieva v súbore a chodí do kúpeľov. Žije. „Pravidelné užívanie liekov, lekárske prehliadky, zdravá strava, vyhýbanie sa slnku, infekciám, to je len malá daň za to všetko,“ hovorí Michal.
„Viac ako kedykoľvek predtým sa z hĺbky svojho nového srdca cítim vďačný. Vďačný, že som mohol prežiť ešte toľko vecí. Povedať manželke, že ju ľúbim. Vidieť svoje dcéry promovať, vydávať sa. Stať sa dedkom. Vďačný za to, čo som za tie roky ešte mohol zažiť a za to, čo ešte len zažijem. Vďaka Bohu za všetko, vďaka za lásku mojim blízkym a v neposlednom rade vďaka za starostlivosť, ľudskosť a prístup celému zdravotníckemu personálu NÚSCH v Bratislave.“ (Michal)