Šiesty rok pani Vierka žije s novým srdcom. Svojho darcu nepozná, no to, že môže žiť považuje za veľký dar.
Prvé príznaky choroby sa u Vierky prejavili, keď mala 39 rokov a žila svoj život naplno. Minimum oddychu, kašľanie, únava, problémy s dýchaním a bolesti pod rebrami boli prvými varovnými signálmi. Lekári si mysleli, že jej stavy súvisia s určitým psychickým problémom. Napriek predpísaným liekom sa cítila zle. Dva dni pred Vianocami Vierka skolabovala a skončila na pohotovosti. „Po niekoľkých vyšetreniach mi lekári stanovili diagnózu, o ktorej som dovtedy nikdy nepočula. Lekár, ktorý robil vyšetrenie srdca, bol ku mne úprimný a povedal, že som prišla nevhod, pretože „idú Vianoce a teraz nebude so mnou nikto nič robiť“. Poučil ma však, aby som si dávala pozor, nič nerobila, oddychovala a v januári prišla na ďalšie vyšetrenie. Tým, že mi nepovedal úplne všetko, mi chcel dopriať „pokojné Vianoce“. Ja som si až neskôr uvedomila, že mohli byť moje posledné,“ opisuje mrazivé chvíle.
Na požiadanie Vierkinho manžela však podstúpila ešte ďalšie vyšetrenie u inej lekárky. „Táto lekárka nemala zbytočné poznámky, nebola teatrálna a najdôležitejšou som pre ňu v ten moment bola ja. Okamžite ma hospitalizovali na jednotke intenzívnej starostlivosti, nasadili liečbu a začal sa boj o môj život. Áno, o život! Situácia bola taká vážna,“ uvedomila si pacientka s chorým srdiečkom. Zdanlivo zdravá Vierka sa opäť začala cítiť zle. Bolo to však len zdanie. „Za úsmev som toho skryla nekonečne veľa,“ spomína. Postupne začala strácať sily a syn s manželom jej museli pomáhať čoraz častejšie.
Choroba napredovala. Ako pokus o zlepšenie jej implantovali kardiostimulátor s defibrilátorom. Nepomohlo. Srdiečko bolo stále slabšie. „Neustála nevoľnosť, únava, vyčerpanie, problémy s dýchaním, neustále zavodnenie organizmu. Telo postupne vypovedávalo svoje funkcie. Na jar som bola zapísaná na čakaciu listinu,“ hovorí Vierka o najhorších chvíľach svojho života. Zostávalo iba čakať na vhodného darcu.
Chorobou zoslabnutá Vierka žila 4 a pol roka. Keď už ani nedúfala, keď si už dokonca priala svoju smrť, objavil sa darca. „Nikdy som si nepriala smrť iného človeka. Vedela som, kto môže byť mojím darcom. Vedela som, že to musí byť mŕtvy človek s mŕtvym mozgom ale bijúcim, zdravým srdcom. Veľmi som prosila, aby mi ten, kto bude odchádzať z tohto sveta, zanechal svoje srdiečko, tento jedinečný dar, vďaka ktorému zostanem tu. Prosila som Boha. Moje prosby boli vypočuté. Z Bratislavy mi zrazu zavolali, že sa pre mňa našiel vhodný darca,“ spomína na svoje ďalšie narodenie.
„Darca, ktorého nepoznám, neviem jeho meno, kde a ako žil, nechal pre mňa na Zemi dar najvzácnejší. Nechal mi svoje srdce, vďaka ktorému žijem. Moja vďaka za tento vzácny dar je nekonečná. Život po transplantácii sa mi úplne zmenil. Darovanie orgánov po smrti je najväčším prejavom ľudskosti a lásky k blížnemu. Moja vďaka je nekonečná a sila tej ľudskosti a lásky zostane vo mne navždy.“ (Vierka)